Riki a jeho rodina
Manželmi sú 9 rokov, majú 4 deti: Alexandru(8), Ivan (7), Tomáš(4), Richard(2). Bývajú v Košiciach, v Koinonii sú 10 rokov, a sú koordinátormi rodinného agapita.
Betka: Zoznámili sme sa na kurze FILIP 16.mája 1998. V deň narodením môjho otca, s ktorým som nemala dobrý vzťah, v tom čase som mu odpúšťala, bol to proces, akt vôle založený na mojom presvedčení, že ak budem odpúšťať, budem požehnaná. A Pán ma požehnal. Stretla som Richarda.
Riki: Začali sme spolu „chodiť“. Na moju otázku: „Ako si predstavuješ život?“ Odpovedala: „Chcem byť matkou, nechcem robiť kariéru!“ Tým ma očarila.
Betka: Mne sa zase na Rikim páčila jeho vytrvalosť, úprimné priateľstvo, pokoj. Stále hovoril: „Viera bez skutkov je mŕtva. Potrebné sú skutky, nie dookola rozprávať o niečo a o ničom.“
Riki: Počas nášho „chodenia“ som z 18 mesiacov pracoval 8 v zahraničí, čo Betke vadilo, ale keď videla ako sa v talianskej komunite mením k lepšiemu, aj to schvaľovala, lebo mala čas na štúdium, končila bakalára ekológie. Na Nový rok som ju požiadal o ruku. Vedel som, že je tá „pravá“, čo budem čakať, mal som už 28 rokov, chcel som sa oženiť.
Betka: Keď som rodičom oznámila, že sa chceme vziať, neboli nadšení. Cítila som, že Pán mi hovorí, aby som bola poslušná túžbe Rikiho srdca, vedela som, že to bol Boží zásah do môjho života, čomu aj nasvedčovali slová z Iz 41,17, 1Kor 11,2-16 a Zj 22,1-2, ktoré som dostala na modlitbe. Tú živú vodu prinášal do môjho života Riki. Takže sme sa vzali. Hneď po svadbe som otehotnela, narodila sa Alexandra a keď mala ona 6 mesiacov, znova som otehotnela, čo bol pre mňa šok, lebo som bola človekom, ktorý žil z plánov. Vedela som, že Pán to chcel zmeniť. Celé tehotenstvo som prežívala v strachu, ako to zvládnem, do toho môj otec zahynul pri autonehode, bývali sme v zahraničí, cítila som sa opustená. Ale Riki ma stále povzbudzoval: „To je život, veď plniť Božiu vôľu znamená popasovať sa s neistotami, nejasnosťami a frustráciami každodenného života. Tak sa dopracujeme k spáse.“ Obdivovala som ho bol stále tak psychicky silný.
Riki: Z Talianska sme sa vrátili domov, narodil sa Ivan, bol veľmi plačlivý, čo je aj dodnes. Pochopil som, aká je dôležitá „prenatálna výchova“ pre dieťa. Bývali sme v byte, ale túžil som po dome. „Náhodou“ som našiel inzerát, starší dom na kopci. Modlili sme sa za ten dom, cítil som v tom pokoj, ale nemali sme peniaze, iba byt. Urobil som krok do neznáma. Požičal som si doláre od môjho známeho v Amerike, u ktorého som niekedy pracoval. Kúpili sme dom, s tým, že ho opravíme a byt predáme a tak vrátime peniaze. Dom som trochu opravil, aby sa v ňom dalo bývať v 2 izbách, boli to bojové podmienky, do roka sme sa nasťahovali. Za peniaze získané z predaja bytu som kúpil doláre, ale kurz bol taký nízky, že sme ešte zarobili. Bolo to náročné obdobie, čakali sme tretie dieťa (čo rodina nevedela pochopiť), dom nebol dokončený, mali sme problémy so studňou. Začal som podnikať. (Keď som pracoval v Taliansku, na modlitbe somdostal slovo, aby som pracoval sám „per conto mio“), ale vedel som, že keď ostanem verný, Pán ma neopustí. Začal som pracovať ako živnostník – kamenár. ´Biznis´ sa mi pekne rozbehol a čím viac detí máme, tým viac peňazí viem zarobiť.
Betka: Pre rodinu a mnohých ľudí sme čudáci, máme 4 deti, nemáme televízor, nechápu, že nemáme dlhy a 2 autá, ja nepracujem a máme dom. Požehnanie a pokora. Platí oprávnene: 1Kor 11, 2-16. A máme sa stále viac radi.
Riki: Stále sa boríme s množstvom problémov a výchovou detí, ale Pán nám dáva silu stále napredovať. Bez Boha to nejde. Chceme odkázať mladým, že čistota pred manželstvom je požehnaním v manželstve a manželom, že deti sú požehnaním.
